PRAŽSKÉ SPOVEDANIA

            V pražskej farnosti, kde pôsobím, sú „spovednými“ dňami štvrtky. Niekedy pociťujem prudkú nechuť k tomu, že mám spovedať, únavu a sto dôvodov, prečo nemôžem. Ale zo skúsenosti viem, že v tie dni, kedy sa mi najviac nechce, prídu vzácni ľudia. Alebo sa v ich životoch veci pohnú dopredu.

            Najviac ich prichádza z rád vysokoškolákov. Slovenskí hneď poctivo povedia, odkiaľ sú, koľko majú rokov, čo študujú, kedy boli naposledy na spovedi a aký je ich životný príbeh. Slovenskí i moravskí sa zdravia „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus“, českí vysokoškoláci zdravia „dobrý večer“ a po spovedi „na shledanou“ a ja, kňaz, pochádzajúci z Moravy si na toto neviem zvyknúť. Všetko sú to ale krásni a nádejní mladí ľudia.

            Medzi spovedajúcimi sa možno nájsť veľa typov. (nasledujúce príbehy sú z pochopiteľných dôvodov zámerne pozmenené, aby nikoho nebolo možné identifikovať.) Tmavý kolotočiar z maringotky, prišelec odkiaľsi z Ázie, sa občas a nepravidelne zastavuje vyspovedať sa, ako križuje krajinu. Jeho vety sú jasné, krátke s prízvukom, bez ospravedlnení či výhovoriek, konštatovanie, čo sa stalo. A stalo sa toho dosť. Desať minút hovorí bez prestania, občas hľadá v češtine slová. Tá reč, bez akejkoľvek snahy sa vykrútiť, bez akejkoľvek snahy nájsť poľahčujúce okolnosti, nikdy neobviňujúc nikoho iného než seba – tá jeho reč mi reže dušu na kúsky. Je to ako hudba, ako blues a zároveň ako ostré metalové riffy. Komu sa veľa odpúšťa, ten veľa miluje.
            Ten človek je v mojich očiach veľký. Stretnutie s ním je pre mňa vyznamenaním. On nevie, že je veľký. Ale ja to o ňom viem. On, túžiaci a žíznivý po Bohu, bez ilúzií o sebe, so životom kočovníka a všetkým, čo taký život prináša.

            Niekedy sú príbehy ľudí tak komplikované, že s iróniou myslím na rôznych svojich známych katolíkov, ktorí vždy všetko vedia jednoducho vyriešiť, na všetko majú krátku odpoveď a svet je pre nich súbor núl a jednotiek. Vo spovednici to nemám vždy také ľahké. Nedá sa vždy nájsť jedno a najlepšie riešenie, nedá sa vždy „pravouhlo“ rezať v dušiach ľudí. Alebo aspoň ja to neviem alebo nechcem.

            Ďalšími ľuďmi v rade sú tí, ktorí túžia celému svetu odpustiť, len nie tomu jedinému previnilcovi v sebe.

            A potom ženy. Svätý Dominik vraj raz odľahčene prehlásil, že najradšej vždy spovedal mladé ženy. Ja nie. Dievčatá zo stredných a vysokých škôl sú pre mňa najkomplikovanejšie bytosti na svete. Prichádzajú z podivuhodného sveta vzťahov, vôní, pocitov a farebných časopisov. Snažím sa byť citlivý a nie nezdvorilý. Nikdy však neviem presne, prečo prichádzajú a čo sa vlastne po mne žiada. Oni nechcú riešiť život v perspektíve Desatora a za najdôležitejšie pri spovedi pokladajú to, že z niečoho nemali dobrý pocit. Nakoniec s prevahou teenagera mi dajú najavo, že zo sveta „dospelých“ ich nedokáže pochopiť nik.

            Potom prichádzajú ľudia, ktorí v živote veľa skúsili. Mnoho pretrpeli a na ceste k Bohu sú tak ďaleko, kam ja sa nikdy nedostanem. Oni málokedy žiadajú, aby som im niečo povedal. Spoveď je medzi nimi a Bohom, a tak sa snažím „nezavadzať“ prázdnymi vstupmi. Aj tak im nemám čo povedať. Tí ľudia sú tak blízko Bohu a ich zápasy, ktoré bojujú, sú tak vysoko, že ja k nim nedohliadnem.

            Niekedy sa trápim, čo som penitentom povedal. Inokedy tým, čo som nepovedal, a mal som.

            A sem a tam, tu v Prahe, stretávam takých, ktorým sa rozpakujem dať rozhrešenie. Sú to nepokojné duše, ľudia kedysi pokrstení, túlaví, ktorí vyskúšali kde čo – budhizmus diamantovej cesty, tantrické sústredenie i čaje z durmanu, šamanizmus i kurzy bubnovania počas splnu – a teraz by chceli, mám podozrenie, že zo „zberateľských“ dôvodov, vyskúšať aj svätú spoveď.

            A na záver, samozrejme, blázni a bezdomovci. Blázni, pretože sú blázni, žiadajú kúsok ľudského citu a inštinktívne vyhľadávajú veriace prostredie, pretože dúfajú, že tu sa s nimi bude zaobchádzať keď už nie dobre, tak aspoň lepšie ako inde. Predpoklad je to niekedy správny a niekedy naivný. „Prečo sa mi vysmievajú, že som blázon?“ pýta sa ma jeden z nich naliehavo a ja nemám odpoveď, pretože nevidím dôvod vysmievať sa človeku s mentálnou chorobou. Nevysmievame sa ľuďom s epilepsiou, s astmou, žalúdočnými vredmi – a každý z nás na niečo naozaj trpí. „Prečo sa mi vysmievajú, že som blázon?“, počujem ešte dlho po potom, keď sa preplietam uličkami nočného starého mesta.
            Bezdomovec pán H. chodieva pravidelne na spoveď vo štvrtok a zakaždým si pýta stravný lístok. Obaja vieme, že bude nakoniec zamenený za cigarety. Mám podozrenie, že takto obehne niekoľko mojich kolegov kňazov a každý z nich mu niečo dá.

            V hĺbke noci mávam nádej, že niečo sa snáď naozaj posunulo vpred. My všetci sme tak trochu márnotratní a tak trochu starší synovia. Skrze svätú spoveď máme možnosť polámané veci napraviť a rany nechať zahojiť.
            Viem, že by som mal byť viac rád, že môžem byť pri tom.

(zdroj: Marek Orko Vácha, Příběhy z jiného vesmíru, str. 43-49, upravené)